Rusínske múzeum v Prešove alebo v Medzilaborciach? Argument za presun bližšie k životu komunity

 Diskusia o tom, či má Rusínske múzeum ostať v Prešove alebo sa presunúť do Medzilaboriec, nie je sporom
o adresu. Je to spor o zmysel. Odpoveď totiž neznie, kde sa múzeum nachádza pohodlnejšie na mape, ale
kde môže skutočne plniť svoje poslanie – byť živou inštitúciou pamäti, identity, vzdelávania a kultúrneho
pohybu. Ak sa na vec pozrieme bez sentimentu a cez reálne dáta, Medzilaborce dávajú čoraz silnejší
zmysel.

Prvý argument je jednoduchý: Múzeum má byť tam, kde je jeho prirodzené kultúrne prostredie. Rusínske
múzeum nemá byť len odborným pracoviskom alebo symbolickou inštitúciou v krajskom meste. Má byť
priestorom, kde sa kultúra nielen archivuje, ale aj dýcha. A to sa deje predovšetkým v regióne
severovýchodného Slovenska – v priestore, kde Rusíni historicky žili a kde ich kultúrna pamäť stále zostáva
živá. Múzeum, ktoré má hovoriť o Rusínoch, by malo byť čo najbližšie k územiu, kde má rusínska kultúra
svoje prirodzené korene. To nie je romantický argument, ale argument identity a autenticity.

Druhý argument je tvrdší, ale poctivejší: Návštevnosť v Prešove je nízka. Výročná správa Slovenského
národného múzea za rok 2024 uvádza pri SNM – Múzeu rusínskej kultúry v Prešove približne 2 514
návštevníkov celkovo, pričom samotné expozície a výstavy navštívilo približne 1 286 až 1 289 ľudí. To je na
múzeum, ktoré má reprezentovať celú kultúru národnostnej menšiny, veľmi slabý výsledok. Inštitúcia tejto
povahy nemá byť len „umiestnená“, mala by byť navštevovaná, cítená a spoločensky prítomná. Ak sa to v
Prešove dlhodobo nedeje, je legitímne pýtať sa, či je súčasné umiestnenie naozaj správne.

Tretí argument súvisí s tým, čo sa deje v Medzilaborciach. Prešovský samosprávny kraj opísal modernizáciu
Warholovho múzea ako veľkú investíciu s novou architektúrou, interaktívnymi prvkami, strešnou terasou,
amfiteátrom a výrazným návštevníckym potenciálom. Inými slovami: v Medzilaborciach sa buduje kultúrny
bod, ktorý môže mať ďaleko väčší dosah než len lokálny význam. A práve tu sa otvára obrovská príležitosť
pre Rusínske múzeum. Warhol môže do regiónu prinášať meno, medzinárodnú pozornosť a turistický
pohyb. Rusínske múzeum by k tomu mohlo pridať historickú a identitnú vrstvu, bez ktorej ostane kultúrny
obraz regiónu neúplný.

A tu sa dostávame k štvrtému argumentu: Presun by nebol len kultúrnym, ale aj rozvojovým rozhodnutím.
Regióny, ktoré dlhodobo zápasia s odlivom ľudí, slabšou ekonomikou a menšou viditeľnosťou, nepotrebujú
len pekné slová o kultúre. Potrebujú inštitúcie, ktoré vedia vytvárať pohyb – turistický, vzdelávací,
spoločenský aj ekonomický. Ak sa v Medzilaborciach prirodzene prepojí Warhol, rusínska kultúra, pamiatky,
tradícia a návštevnícke služby, môže vzniknúť oveľa silnejší regionálny príbeh, než aký vytvára izolované
malé múzeum v Prešove s minimálnou návštevnosťou. To už nie je len otázka kultúrnej politiky, ale aj
otázka inteligentného regionálneho rozvoja.

Odporcovia presunu zvyknú hovoriť, že v Prešove je univerzita a pracovisko rusínskeho jazyka a kultúry, a
preto by múzeum malo zostať tam. Tento argument má svoju váhu, ale nie je rozhodujúci. Prešovská
univerzita naozaj má Ústav rusínskeho jazyka a kultúry a ponúka aj rusínske študijné programy. To je dôležité
a treba si to vážiť. No samotná existencia akademického pracoviska ešte automaticky neznamená, že hlavná
múzejná inštitúcia musí sídliť v tom istom meste. Akademické väzby sa dajú zachovať spoluprácou, detašovaným
 pracoviskom, spoločnými projektmi, prednáškami, dokumentačným centrom alebo výskumnou pobočkou.
Múzeum nemusí zostať v Prešove len preto, aby bolo „pri univerzite“, ak jeho prirodzená kultúrna a návštevnícka
logika smeruje inam.

A práve tu sa dostávame k podstate: Múzeum nie je odmena pre mesto, ale služba kultúre. Ak má byť Rusínske
múzeum živou a presvedčivou inštitúciou, nemôže ostať len tam, kde je administratívne pohodlnejšie alebo historicky
 zaužívané. Musí byť tam, kde môže mať väčší život, väčší dosah a väčšiu šancu stať sa prirodzenou súčasťou regiónu.
A tým miestom sú dnes skôr Medzilaborce než Prešov. Ak teda chceme hovoriť vecne, nie sentimentálne, záver je pomerne
jasný: Ak má byť Rusínske múzeum živou inštitúciou s reálnym kultúrnym, regionálnym a turistickým efektom,
 Medzilaborce dávajú dnes silnejšiu logiku než Prešov. Prešov môže zostať dôležitým partnerom.
Ale hlavné múzeum rusínskej kultúry by malo byť tam, kde môže kultúra prestať byť exponátom a znovu sa stať súčasťou života.